Narodil sa 27.6.1870 v Dobšinej v rodine baníka Samuela Pellionisa a jeho manželky Márie, rodenej Mikulik. Už ako dieťa vynikal svojím slovným prejavom, keď sa hral s rovesníkmi. Jeho stará mama vtedy v nemeckom dialekte – „bulinerčine“ hovorila: „Spuckt mer en die Aagen, ben doss net stimmt, dear Jung biert a Glaukler.“ V preklade: „Napľujte mi do očí, keď to nebude pravda, že ten chlapec sa stane komediantom.“
Po ukončení základného vzdelania a meštianskej školy s vyučovacím jazykom nemčina, a ako skoro každý Dobšinčan vedel i po maďarsky, sa vyučil za obuvníka. Ako obuvnícky učeň sa dostal i do Budapešti, kde v svojom voľnom čase robil kulisára v nemeckom divadle „Orpheum“ a pri ochorení niektorého herca ho vedel nahradiť, lebo sa rýchlo dokázal naučiť jeho rolu. Otec s matkou ho však neskôr prinútili vrátiť sa do Dobšinej. Nastúpil na vojenskú službu, na ktorej zobral na seba priestupok svojho brata Jozefa, vojaka profesionála, za ktorý bol i odsúdený na predĺženie vojenskej služby a pre údajné problémy so srdcom bol i rôznymi lekármi vyšetrovaný. Tak sa dostal i do Viedne, kde sa znova prejavil jeho vzťach k divadelnej hre, a tak si znova našiel cestu na účinkovanie ako komparzista v divadle v Jozefstadte.
Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“.
V roku 1896 sa oženil s Máriou Luxovou, dcérou banského hutmana Simona Luxa. Mali spolu šesť detí, z toho troch synov. Bol starým otcom 9 vnúčatám a praotcom 13 pravnúčat.
Počas prvej svetovej vojny strážil v úpravníckych železiarskych objektoch v Biengartene ruských zajatcov a tu sa inšpiroval k tvorbe svojich básní s ruskou tematikou.
Jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. V svojich básňach sa zaoberal i politickými udalosťami, ako napr. španielskou občianskou vojnou, a to v dialógu medzi Bohom a Čertom, alebo v básni „Otčenáš.
V roku 1944 boli mnohí Dobšinčania nemeckej národnosti i proti svojej vôli vysídlení z Dobšinej do západných Čiech, on s rodinou do mesta Kraslice. Odtiaľ sa v roku 1945 vrátil do Dobšinej spolu s ostatnými vysídlenými občanmi Dobšinej, ktorí mali to šťastie, že unikli známej surovej tragickej udalosti v meste Přerov v Čechách. Žiaľ, tu je nutné uviesť, že to boli potomkovia pred stáročiami prisťahovaných nemeckých osídlencov, ktorým sa v povojnových rokoch veľmi a nespravodlivo ukrivdilo, majetky im boli skonfiškované, po návrate sa nemohli usadiť v svojich ťažkou prácou vystavaných vlastných domoch a boli i inak perzekvovaní. Veľmi ťažko to znášal i Samuel Pellionis, čoho dokladom sú i jeho básne na tieto časy, napr. báseň „Schwälimbel und Spore“ – „Lastovičky a vrabce“.
Samuel Pellionis zomrel ako 83 ročný 12.7.1953. Pochovaný je na dobšinskom cintoríne. Pohreb, tak ako i jeho už predtým zosnulej manželky, bol vtedajším pánom farárom B. Kasanickým oddslúženy v nemčine, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Na jeho hrobe je napísaný pre neho typický humorný text, ktorý si v bulinerštine sám pred svojou smrťou napísal:
Hier ruth ear, dear fat lostich boar
Och en Trauer Spass hot geben.
Ben er net gestoaben bear
Bol er secher heit noch leben.
Vo voľnom preklade: Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol / Aj v smútku veselosť dával / a keby nebol zomrel / bol by určite ešte dnes žil.
Zdroj: www.majgemer.sk
